Kritika z festivalu Viva Musica!

6. 7. 2023 Bratislava, nádvorie Starej radnice

Solamente naturali, Barokksolistene Viva Musica! festival

Tretí z pätnástich koncertov tohtoročného bratislavského letného festivalu sa niesol v znamení prepojenia slovenskej a nórskej hudby. Takmer 25‐ročná spolupráca dvoch vynikajúcich huslistov, Miloša Valenta (Solamente naturali, Slovensko) a Bjarteho Eikeho (Barokksolistene, Nórsko), sa metamorfovala do úspešného projektu s názvom One Music s cieľom oživiť starú hudbu ukrytú v slovenských a nórskych archívoch.

Od svojho založenia v r. 1995 sa Solamente naturali interpretáciou na historických nástrojoch, bádaním a hľadaním inšpirácií v historických dokumentoch snažia sprístupniť hudobné kvality minulosti. Už preklad názvu súboru („iba prirodzenosť“) vyjadruje podstatu a umelecké krédo, ku ktorému M. Valent svojou činnosťou smeruje: spontánnosťou a prirodzenosťou nachádzať širšie súvislosti. Podobné idey vyznáva aj súbor Barokksolistene, ktorý založil a od r. 2005 vedie Bjarte Eike, ktorý skúma alternatívne spôsoby prístupu ku klasickej hudbe, vychádzajúc z interpretácie starej hudby. Jedným z najznámejších konceptov súboru je The Alehouse Sessions, predstavenie v prostredí londýnskej krčmy zo 17. storočia s dômyselnou kombináciou rozprávania príbehu, divadelných i choreografických prvkov, hudby a improvizácie, ktoré má dlhé roky pozitívny ohlas na medzinárodnej hudobnej scéne.

Intenzívny záujem Valenta a Eikeho o hudbu 17. a 18. storočia premenil strohý zápis melódií zo stredoeurópskych a severských zborníkov na pestro aranžované kompozície. Ich snaha poukázať na spoločné korene „one music“, ktorá v minulých stáročiach putovala Európou, vytvorila pestrú dramaturgiu celovečerného koncertu. K premosteniu nielen oboch kultúr, ale aj starej i súčasnej hudby prispeli aj skladby súčasných skladateľov Jona Balkeho z Nórska, Daniela Mateja a Michala Paľka zo Slovenska, ktorí si zo spomínaných zborníkov vybrali melodický materiál a pretavili ho do svojej hudobnej reči. Slovensko‐nórska kapela celý čas potvrdzovala, že je (aj vďaka viacerým spoločným koncertom) rovnako dýchajúcim telesom. Hoci bulletin len stroho prezrádzal názvy premiérovaných diel vyššie spomínaných skladateľov, invenčne vyskladaná programová „vata“ vychádzajúca z kvalitne aranžovaných melódií starej hudby dotvorila vyváženú dramaturgickú koncepciu.

Prvý blok, citlivo a poslucháčsky príjemne zostavený z úprav tristoročných melódií, vystriedala skladba Daniela Mateja s názvom Cinque Ritornelli. Na koncerte odzneli dva ritornely (z plánovaných piatich), v ktorých sa predstavili aj nórske hardangerské husle a slovenské zlobcoky. Ritornello no. 2 zaujalo úvodnou i záverečnou farebnosťou čistých kvínt a zaujímavý kontrast vytvorilo energické a rytmicky pregnantné Ritornello no. 1. Nástrojová pestrosť súboru i spevácke schopnosti Miloša Valenta dostali priestor v skladbe Katapult Jona Balkeho. Medzi aranžovanými melódiami pozorný poslucháč postrehol aj motívy ľudovej piesne Kopala studienku.

Efektná interpretácia polky švédskeho skladateľa Erica Östa s príznačným názvom Myrstacken (Mravenisko) tanečne uzatvorila prvú polovicu večera.

Po pauze maďarské a cigánske melódie 18. storočia vystriedala šesťčasťová kompozícia Kontexty (niektoré melódie spoločného vedomia) Michala Paľka, ktorý na šesť melódií zo spomínaných prameňov poukázal v kontexte iných menšinových kultúr. Jednu z melódií zprvej Uhroveckej zbierky prepojil so starou talianskou piesňou La Mantovana. Tá bola východiskom pre melodiku izraelskej hymny Hatikva, ktorá vo vokálnej interpretácii inštrumentalistov zaznela aj na koncerte.

Meditatívne Duo vo farebnom slovensko‐nórskom dialógu (Miloš Valent za harmonického sprievodu cimbalistu Jana Rokytu, Eike s akordeónovou farbou Hansa Knuta Sveena) opäť poukázalo na spevnosť melodiky miniatúr z Uhroveckej zbierky a nápaditosť spracovania. Pestrá paleta nástrojov použitých pri inštrumentácii zviditeľnila jednotlivých členov kapely ako multiinštrumentalistov. Huslista Ján Kružliak ml. sa v Polonéze zo spišského regiónu prezentoval hrou na mandolíne. Dychové nástroje (zobcové auty a píšťalky) ožili v rukáchcimbalistu Jana Rokytu. Rytmickú stránku mal po celý večer pevne v rukách perkusionista Helge Norbakken. Violončelistka Kristína Chalmovská a kontrabasista Johannes Lundbergsa v tomto projekte ukázali nielen ako spoľahliví hráči bassa continua, ale na moment aj ako sólisti prezentujúci svoje „basové“ umenie. Harmonické a kontrášske zručnosti skúseného violistu reprezentoval Peter Vrbinčík, ktorý spolu s Valentom stál pri zrode tohto projektu.

Od úvodných tónov bolo zrejmé, že nielen huslisti, ale aj ostatní hudobníci sú v tomto štýle „doma“. Frázovanie, dynamika, ornamentika i vystupovanie jednotlivých hráčov boli vslužbách interpretácie. V niektorých momentoch melodika, rytmika i farba zoskupenia pripomínali hudbu z vystúpení tanečného súboru Lord of the Dance, inokedy som sa cítila ako na dedinskej zábave s cimbalovkou, ktorá hrá melódie 18. storočia. Kládla som si však otázku, či je naozaj nutné celý koncert v takom komornom priestore nazvučovať a ochudobniť tak poslucháča o autentický zážitok znenia akustických nástrojov…

Netradičný koncert mal svoju hlbokú myšlienku. Premyslené stavanie takýchto hudobných mostov prostredníctvom zmysluplných medzinárodných projektov je veľkou výzvou dobudúcna i motiváciou pre mladých hudobníkov.

Jana Zelenková

Djembe a body percussion workshop s Helgem Andreasom Norbakkenom

Djembe a body percussion workshop s Helgem Andreasom Norbakkenom

 

Helge patrí medzi svetovú špičku perkusionistov v oblasti multimediálnych žánrov, v ktorých slobodne a s vkusom prepája rôzne kultúry a tradície. Mnohé získal dlhoročným výskumom priamo na rôznych miestach, kde mohol študovať spôsoby hudobného myslenia spojeného s každodenným životom v Afrike, v severskej kultúre Sami a v nemenšej miere tradície Balkánu. Všetky tieto prvky jeho myslenia a spôsobu hry na perkusie mohli zažiť účastníci workshopu, ktorý sa uskutočnil v piatkový podvečer 11.11.2022 v komornej atmosfére kaviarne Next Apache.

Citlivá práca s každou časťou tela, ktorá je v Helgeho intepretačnom nazeraní doslova bytostná, preniesla počas 2 hodín približne 20 hráčov a hráčiek hrajúcich na svojich nástrojoch do tajomného sveta africkej polyrytmickej hudby. K dosiahnutiu stavu absolútneho kľudu a porozumenia tohto fascinujúceho stretnutia s inou hudobnou kultúrou, treba opustiť významnú časť racionality a treba sa nechať unášať na vlne hlbokého pocitu harmónie vlastného tela, ktoré v určitom momente napojenia začne komunikovať s ostatnými na nonverbálnom princípe a dostáva sa do stavu nevysvetliteľného súznenia, podobného tranzu alebo spojenia s najhlbším vedomím.

Preto treba na záver zdôrazniť, aká vzácna je účasť Helgeho v projekte One Music, kde je v rámci hudobníkov zložených z 2 súborov Nórska a Slovenska nezameniteľnou súčasťou, pretože prepojenie (ako nás nepriamo navádza podnadpis projektu Reťazenie-Kjetting-Chaining), starých melódií odetých do nového šatu vťahuje hudobníkov do neznámeho sveta. Všetci sa v určitom momente naladia na hlboký zdroj spoločne vytvoreného miesta porozumenia a iba na tvári hudobníkov môžeme zachytiť momenty tohto stavu, napríklad keď hrajú melódiu, ktorá vznikla tisíce kilometrov od nás, ale nám sa zdá, že ju poznáme už celé generácie, len niekam zaletela a vrátila sa.

Áno, melódie poletujú a my ich odchytávame a pozorujeme ako kŕdle vtákov, ktoré sa v jednom momente zdvihnú k nebesiam a za pár mesiacov sa vrátia. Ukazujú nám, že svet patrí každému, niet ohraničenia a domov je naša celá planéta, len si musíme dovoliť oslobodiť sa a naladiť na každé, aj najmenšie miesto, kde zachytíme známu-neznámu melódiu. Tá nám oblaží dušu a prinesie ubezpečenie, že sa nemusíme báť, lebo sme na správnom mieste. Teda na každom kúsočku našej zeme…